Pavlyš už bol desať sekúnd hore, keď ho vnútornou linkou zavolali na mostík. Zobudili ho pomocné motory. Keby nebol už celé mesiace vo veľkom hviezdolete, cieľavedome sa zahrýzajúcom do prázdnoty, neznepokojil by ho takmer nepostrehnuteľný hukot pomocných motorov. Nevedel, čo sa stalo, a už sedel so zatvorenými očami na lôžku a načúval. O desať sekúnd šťukol selektor a ozval sa kapitánov hlas:
— Pavlyš, poďte ku mne.
Kapitán to vyslovil sucho, rýchlo, akoby bol zaujatý voľačím celkom iným, keď stláčal gombík. Akoby sa vytrhol z práce, len aby povedal tie štyri slová.
Znova šťuklo. Ticho. Iba pomocné motory hučia dobiedzavo, poplašné, ako sotva počuteľná požiarnická siréna — hviezdolet mení kurz.
V navigačnej časti mostíka sa svietilo. Gleb Bauer otvoril atlas hviezd a zakryl ním kopu navigačných máp. Kapitán stál pri riadiacom pulte, fajčil a zo selektoru počúval hlavného mechanika. Potom povedal:
— Treba to spraviť tak, aby to stačilo. Nemôžeme sa zdržiavať.
— Zdravím vás, doktor, — privítal ho Gleb...